Ako slimáčik Krasko dostal meno a čarovnú moc, autor: Slavomír Szabó

Kde sa to stalo: niekde, nevedno kde
Kedy sa to stalo:  niekedy, nevedno kedy

Autor: Slavomír Szabó

 
            Na počiatku bola tma. Tma čierna a taká veľká, že jej nebolo vidieť začiatok ani koniec. Skúste si predstaviť, že by ste boli niekedy v noci v pivnici bez svetla, mali zatvorené oči a na tie by ste si ešte priložili svoje dlane. Tak taká veľká tma to bola! A nebolo v nej počuť nič iné, len akési čľup–čľup–čľup! Kdesi kvapkala voda. Vody tu muselo byť dosť, pretože v tej tme bolo riadne vlhko a trochu chladno. A ešte jedno bolo možné zistiť, i keď sa vidieť naozaj nedalo nič. Bolo tu blato. Také mazľavé. Slimáčik na to prišiel ihneď, keď vyliezol z ulity a poriadne sa pošmykol. Skĺzol sa kamsi hlboko, ako na šmýkačke, ale naraz sa zastavil. Kde, to naozaj nemohol ani tušiť.
Neviem, či ste už o tom počuli, ale slimák nemá oči ako človek. Slimačie oči sú na stopkách, čo vyzerajú ako rožky. Možno preto, že slimák lezie stále po zemi a potrebuje vidieť aj o čosi vyššie. Veď si len predstavte, že pre neho sú steblá trávy ako malé stromy, kríky ako ozrutné stromy a skutočné stromy ako vysokánske hory. Ale darmo sa teraz slimáčik pozeral všade dookola, okrem tej tmy nezbadal nič. Snažil sa teda spomenúť si na to, čo sa vlastne stalo. Žeby bola noc? Nie, to určite nie, tým si bol celkom istý.
Celkom jasne si vybavoval, že ešte pred chvíľou sa predieral medzi stonkami lúčnych kvetov. Slniečko naň príjemne svietilo a potom mu rovno popred nos preletel akýsi čmeliak. Taký veľký, tučný a hlasno bzučal. Slimáčik sa zľakol, lebo takto zblízka videl čmeliaka prvýkrát. Bol ešte malý, maličký a svet začal spoznávať len nedávno. Rýchlo sa teda stiahol do ulity, a vtedy sa to stalo... V  strachu pred veľkým bzučiacim tvorom sa tak roztriasol, že sa aj s ulitou prevrátil a začal sa kamsi kotúľať. Jasné, že kamsi dolu, veď do kopca sa predsa kotúľať nedá. Možno bola v zemi nejaká škára, trhlina vedúca do podzemia, lebo po chvíľke cítil, že kamsi padá. Niekam hlboko, hlboko. A keď dopadol, opäť sa v ulite kotúľal a klesal ešte hlbšie. No a keď z ulity vyšiel, ešte sa aj pošmykol. Ale to už viete.
            „Je tu niekto?“ zašepkal slimáčik do tmy.
            Čľup–čľup–čľup, kvapkala voda ďalej, no nikto mu neodpovedal.
            „Je tu niekto?“ zvolal slimáčik teraz už celkom nahlas.
            „Je tu niekto? Je tu niekto? Čo je to za otázku? Veď keby som tu nebol, tak čo by to bolo za jaskyňu!“ ozval sa odrazu hlas, ale taký zahundraný, akoby to povedal ten najväčší hundroš na svete.
            „Čo je to jaskyňa?“ opýtal sa prekvapený slimáčik.
            „Kto by to nevedel? Kto by mohol nevedieť, čo je to jaskyňa?! Na to si musím posvietiť,“ zaznel hlas a odrazu sa v tej tme zažal plamienok. Pred slimáčikom stál mužíček v dlhom červenom kabáte, červených nohaviciach i červenej čiapke a zablatených topánkach. I keď bol malý, bradu mal dlhú, že mu siahala takmer až po zem. Bol to trpaslík. V ruke držal lampu a žmúril očami.
            „Kto si?“ opýtal sa.
            „Som slimák.“
            „To vidím. Ale ako sa voláš a ako si sa sem dostal?“
            „Neviem, ako som sa sem dostal,“ priznal prekvapený slimáčik. „Musel som sa sem nejako skotúľať. Ja vlastne ani neviem, kde som.“
            „Si v jaskyni. V mojej jaskyni,“ zahundral trpaslík a zdvihol svoj lampáš, aby lepšie videl. „Ale ešte si mi nepovedal svoje meno.“
            „Mal by som mať nejaké meno?“ prekvapil sa slimáčik. „Lenže ja žiadne nemám.“
            „Ty nemáš meno? A ako sa potom môžeme jeden druhému predstaviť? Ja som trpaslík Jaskynkár, pretože žijem v jaskyni. Každý ma tak volá, i keď je pravda, že už som sa s nikým nerozprával celé roky. V tejto jaskyni som totiž jediným trpaslíkom. Ale ako mám volať teba, keď nemáš meno?“
            „Neviem. Naozaj neviem,“ odpovedal slimáčik.
            „Tak ti musím nejaké meno vymyslieť,“ rozhodol sa trpaslík, a potom začal premýšľať. „Kde bývaš?“
            „Doma.“
            „Doma, doma, to je čo za odpoveď? Každý býva doma, ale kde je tvoj domov?“
            „Aha, pozri!“ ukázal slimáčik na svoju ulitu. „Toto je môj domov, ja si ho nosím na chrbte. Keď sa stiahnem do ulity, som doma, nech už som v skutočnosti kdekoľvek.“
            „Aha, aha,“ hundral trpaslík, pozorne si prezerajúc ulitu. „To mi je teda vynález. Nosíš si domov na chrbte, teda si doma, aj keď si v mojej jaskyni.“
            „Ale čo je to tá jaskyňa?“ opýtal sa slimáčik znova.
            Trpaslík Jaskynkár v tej chvíli zdvihol lampáš najvyššie, ako vedel, až celkom nad hlavu a druhou rukou pred ním zakrúžil. Svetlo v lampáši sa ako zázrakom rozhorelo tak, že vydávalo toľko svetla, akoby v ňom bolo samotné slnko. Slimáčik sa nestačil čudovať. Odrazu uvidel obrovskú podzemnú kamennú sieň  s nádhernými červenými i bielymi kvapľami. Tiež jazierko s krištáľovo čistou vodou, otvory v stenách, z ktorých viedli tajomné podzemné chodby ktoviekam, i to mazľavé blato, na ktorom sa tak šmýkalo. Najviac ho však okúzlili drobné kvapky vody, čo viseli z kvapľov a vo svetle trpaslíkovho lampáša sa trblietali ako skutočné diamanty.
            „Je to krása! Naozaj krása!“ žasol v ohromení a zdalo sa, že trpaslíkovi Jaskynkárovi tieto slová ulahodili. Usmial sa, i keď to cez jeho fúzy a dlhú bradu nebolo poriadne vidieť a opýtal sa: „Páči sa ti môj svet? Chcel by si tu so mnou ostať, aby sme boli kamarátmi?“
            „Tvoj svet je krásny. Veľmi sa mi páči,“ povedal po chvíľke uvažovania slimáčik. „Lenže je iný ako ten môj. V mojom svete rastie tráva, svieti slnko a voňajú kvety. Páči sa mi aj u teba, lenže ja patrím inam. Jaskynkár, kamarát môj, rozumieš mi?“
            „Rozumiem,“ smutne zvesil trpaslík ramená a svetlo v lampáši sa opäť zmenšilo. „Poznám tvoj svet, čo je nad jaskyňou. Neraz som tam bol, videl kadečo i kadekoho, dokonca aj ľudí.“
            „Ľudí? To naozaj? Ja som ešte zatiaľ nevidel žiadneho.“
            „Hej, veď hej, ty si naozaj ešte malý, maličký. Viem, že si ťa tu nemôžem nechať nasilu. Máš pravdu, naozaj každý patríme do svojho sveta, a tak ti pomôžem. Dostanem ťa späť hore na tú lúku, z ktorej si sem padol cez puklinu v zemi. Poznám tajné zaklínadlo, ktoré ťa vynesie tam, odkiaľ si prišiel. Ale aby si na mňa nezabudol, dám ti niečo, čo ťa bude sprevádzať celým životom. Dám ti meno!“
            „Meno? Naozaj mi dáš meno?“ tešil sa slimáčik, od radosti zažmurkal očami na oboch stopkách.
            „Áno!“ zatváril sa trpaslík slávnostne. „Povedal si, že môj svet je krásny. Ale vravel si, že krásny je aj tvoj svet tam hore nad nami. Keď je ti všetko krásne, budeš sa volať Krasko!“
            „Krasko? To je pekné meno,“ usmial sa slimáčik.
            „A teraz poďme rýchlo kúzliť. Musím ťa dostať naspäť skôr, ako si  to rozmyslím. Veď kto vie, ako dlho sa s nikým opäť neporozprávam.“
            Trpaslík Jaskynkár urobil ešte zopár krokov, až zastal tesne pred Kraskom. Určite musel prísť k nemu celkom blízko, aby kúzlo bolo silné a splnilo svoj cieľ. Vôbec pritom nedbal na to, že stojí uprostred mláky. Natiahol ruku, že povie kúzelnú formulku, ale voda z kvapľa mu kvapla priamo na nos. Utrel si ho teda, opäť natiahol ruku, ukazujúc všetkými prstami na Kraska a začal odriekať: „Abraka-dabraka, nech slimáčik Krasko hore letí, až na ten svet, kde slnko svieti. Čáry - máry,  nech je zas na lúke a nech sa mu tam ďarí.“
            „Ďarí? Čo je to ďarí?“ opýtal sa prekvapený Krasko, keď trpaslík Jaskynkár dopovedal svoje kúzlo, ale nič sa nestalo.
            „Joj, joj, toto som nechcel. Toto som naozaj nechcel,“ zložil trpaslík na zem lampáš, ba stiahol si aj čiapku, a tak ako bol, sadol si rovno doprostred mláky.
            „Stalo sa niečo?“
            Trpaslík sa poškrabal na hlave a povedal: „Hej, niečo sa stalo. Keď som odriekal to kúzlo, kvapka z kvapľa mi zasa kvapla rovno na nos. Mal som povedať, nech sa mu tam darí, ale kvôli tej kvapke, čo ma tak prekvapila, som povedal ďarí.“
            „A čo teraz? Nebude kúzlo fungovať? Už sa nikdy nedostanem do svojho sveta?“ strachoval sa Krasko.
            „Počkaj, pozriem sa do kúzelnej knihy,“ vstal trpaslík Jaskynkár, vyšiel z mláky a z jednej štrbiny v jaskynnej stene vytiahol knihu veľkú, preveľkú, väčšiu než bol on sám. Potom ju roztvoril, obracal stranu po strane, až na jednej zastal a začal si potichu čítať.
            „Počuj, Krasko,“ pozrel po chvíľke na slimáčika. „Práve som sa dozvedel, čo sa stane, keď v zaklínadle poviem ďarí namiesto darí.“
            „A čo také?“
            „Vieš, týmto si získal čarodejnú moc.“
            „Čarodejnú moc? Ja?“ Krasko takmer zahvízdal.
            „Hej. Určite si nedočkavý, nuž ťa nebudem naťahovať a poviem ti to priamo. Budeš vedieť cestovať priestorom i časom. Vždy, keď sa ráno zobudíš, budeš na inom mieste, no nielen to. Bude sa písať aj iný rok. Viem, vidím, že si prekvapený, ale spoznáš veci tak, ako nikto iný. Budeš svedkom rôznych čias na rôznych miestach svojho sveta. Možno spoznáš aj starých kráľov, rytierov, ale aj obyčajných, no krásnych ľudí s čistými srdcami. Vrátiš sa do zašlých dôb, keď sa žilo inak ako dnes. Vždy budeš svedkom dákej udalosti. Dozvieš sa veci, o ktorých by si sa inak nikdy nedozvedel. Jednoducho, nebudeš obyčajný slimáčik, ale čarovný.“
            „Ďakujem. Ďakujem ti za to!“ potešil sa Krasko.
            „Ty sa teda na mňa nehneváš?“
            „Ako by som sa mohol! Veď si pre mňa toľko urobil. Ak teraz zaspím, už sa zobudím niekde vonku na lúke?“
            „Možno na lúke, možno v nejakej dedine či v meste. Vravím, vždy sa zobudíš na inom mieste a v inom čase.“
            „To je jedno, veď mám domček na chrbte. Vravel som ti, že ja som všade doma. Tak už aby to bolo! Aby to bolo!“ tešil sa slimáčik Krasko. „A vieš ty, Jaskynkár, že som dosť unavený? Mal by som vojsť do ulity a trochu si pospať.“
            „Tak spi. Spinkaj, ty môj kamarát, môj priateľ, čo spozná doposiaľ nepoznané. Spi sladko. Dobrú noc, Krasko.“
            „Dobrú noc, Jaskynkár,“ stiahol sa Krasko do ulity a zaspal. No ešte predtým, než zažmúril oči, chvíľku rozmýšľal, kde sa asi tak zobudí a čo tam naň bude čakať. Bol si istý, že od tejto chvíle bude jeho život plný dobrodružstiev.



Facebook