O tajomnej strážkyni najvzácnejšieho pokladu /Silická Brezová/ autor: Slavomír Szabó

Kde sa to stalo: v dedine Silická Brezová
Kedy sa to stalo: asi pred päťdesiatimi rokmi

Autor: Slavomír Szabó

 
            Keď sa Krasko prvýkrát prebudil po tom, ako získal čarovnú moc, pozeral, kde to vlastne je. Nič naokolo nepoznal. Vedel však, že trpaslík Jaskynkár si nevymýšľal, pretože sa zobudil uprostred akejsi dediny, hoc predtým zaspal v jaskyni.  Teraz ležal na tráve pred vysokou kostolnou vežou  a videl na ulicu, kde sa hrali deti. Po ceste prešlo veľké nákladné auto, z dvorov sa ozývalo gagotanie husí, z lúk bučali kravy a na oblohe svietilo horúce slnko. Bolo leto a čas prázdnin. 
            Zo skupinky detí vybehli dvaja chlapci a utekali rovno ku kostolnej veži, kde bol i Krasko.
            „Aha, slimák,“ zbadal ho chlapec. Darmo sa Krasko stiahol do ulity, bol už odhalený. Cítil, ako ho chytila detská ruka a zdvihla do výšky.
            „Vezmem si ho domov,“ počul Krasko iba hlas a potom aj druhý, ako odpovedal: „A načo? Poďme hore na vežu a zhodíme ho dolu!"
            „Nie, nie, nie! Len to nie! Veď mi rozbijete celý domček a bude po mne! Dnes je prvý deň, čo som sa prebudil po silnom kúzle a už aj mám zahynúť?“ kričal Krasko, ale márne. Slimáčiky majú totiž veľmi jemný hlások a ľudia zvieracej reči beztak nerozumejú.
            „Dobre. Poďme hore!“ prikývol druhý chlapec a Krasko počul, ako zavŕzgali dvere na veži.
            Chlapci Mišo a Jožko stúpali nahor po drevených schodoch. Vyšli naozaj vysoko, až tam, kde je vo veži zvon. Odtiaľ mali výhľad na celú dedinu a určite by sa cez okno pozrel aj Krasko, ak by sa nebál vystrčiť hlavu z ulity.
            „Hoď ho dole!“ prikázal ryšavý a pehavý Mišo menšiemu a chudučkému kamarátovi Jožkovi.
            „Myslíš slimáka?“
            „Jasne, že slimáka. Veď preto sme tu prišli. Tak hádž! Pôjdeme sa potom pozrieť, čo z neho ostalo,“  trval Mišo na svojom.
            Malý Jožko si prevracal Kraska v ruke a rozmýšľal, čo urobiť. Bolo mu ľúto slimáčika. Prečo by mu mal rozdrúzgať domček? Veď mu nikdy nič zlé neurobil. Nechcel to však takto povedať, lebo sa bál, že ho Mišo vysmeje.
            „Nie, nezhodím ho. Nechám si ho a budem ho kŕmiť,“ vynašiel sa Jožko.
            „Čo sú to za hlúposti? Prišlo ti ľúto slimáčika? Budeš za ním plakať?“ začal sa už Mišo z Jožka vysmievať, ale Jožko dostal nápad, ako sa z toho vykrútiť.
            „Neviem, prečo by sme sa mali hrať ako malé deti. Môžeme robiť iné veci. Také, ktoré nás preslávia a budeme aj bohatí.“
            „Čože?“ Mišo nevedel, na čo Jožko myslí.
            „Môžeme ísť za dedinu k jaskyni Milada. Moja babka hovorila, že tam kedysi ktosi zakopal pred jaskyňou poklad. Môžeme ho ísť hľadať,“ navrhol Jožko a Mišovi sa ten nápad páčil.
            „Ja som počul, že ten poklad nie je pred jaskyňou, ale v jaskyni. Pôjdeme domov, zoberieme sviečky a zápalky a vydáme sa tam,“ rozhodol Mišo.
            Jožko vedel, že ísť len tak do jaskyne je nebezpečné. Treba na to laná, baterky a dokonca aj prilby na hlavy. Nechcel však protirečiť Mišovi. Mišo by ho prehádal. Súhlasil teda. Hlavne, že zachráni pekného slimáka a nemusí ho zhodiť z veže na zem.
            „Ale ešte skôr, ako tam pôjdeme, nazlostíme kostolníka,“  povedal Mišo a potiahol za povraz, ktorý bol pripevnený ku zvonu. Zvon zazvonil, urobil krátke no hlučné bim-bam a všetci ľudia z dediny sa ihneď pozreli na kostolnú vežu.
            „Utekajme!“ zakričal Mišo a už aj bežal dolu po schodoch. Jožko za ním.
 
            Dedina, kde sa Krasko ocitol, sa volá Silická Brezová a Miša tu poznali všetci. Každému už niečo vyparatil. Jednej babke vyzbieral z celého stromu slivky, takže jej neostalo nič. Učiteľovi vylial vedro vody pred dvere, aby až pôjde von, šliapol do mláky.  Keď chytil v chlieve dáku myš, vždy ju niekomu vhodil cez otvorené okno do domu. No najradšej zlostil kostolníka tým, že chodil do kostolnej veže a zvonil. Taký zvon počuť do širokého okolia. Nečudo, že aj teraz vybehol kostolník na ulicu a bežal za Mišom aj Jožkom. Hromžil a kričal, no bol už starý. Nohy ho boleli, a tak mu chlapci utiekli.
 
            Jožko mal Kraska vo vrecku nohavíc. Dal si ho tam, keď išiel domov a zabudol naň. Tak Krasko počul všetko. Babka sa doma Jožka pýtala, kam sa zberá a keď jej to povedal, až zhíkla. Vravela, že do jaskyne Milada nesmú vojsť. Že hneď na začiatku je tmavá, strmá a hlboká chodba, ktorá schádza do podzemia a na konci tej chodby je podzemný prameň. Tam chodí piť sova, ale nie hocijaká. Je to sova, ktorá žije v jaskyni už od nepamäti a nie je z kostí, pierok a mäsa, ale je celá z bronzu. Oči jej svietia ako dve vatry a keď lieta, počuť ju, akoby zvonilo sto zvonov naraz. Až z toho človeku zaľahne v ušiach. Zle sa povodí každému, kto ju stretne! 
            Jožko, aby sa nebál, zobral z domu pastiersku palicu. Pastierska palica zo Silickej Brezovej nie je ako hocijaká iná.  Pastier si vždy nájde krík, o ktorý sa aspoň rok stará. Ak je sucho, zalieva ho.  Až potom si z neho palicu vyreže. Je vždy pekne vyzdobená a pastieri veria, že taká palica ich ochráni pred všetkým zlom. Preto si ju zobral. No potajme vzal aj sviečku a zápalky. To babke nepovedal.
           
            Neprešla ani hodina a Jožko s Mišom sa stretli za dedinou pri vchode do jaskyne Milada.
            „Načo to máš?“ ukázal Mišo na pastiersku palicu.
            „Aby nás ochránila pred bronzovou sovou. Ešte si o nej nepočul?“ odpovedal Jožko.
            „Počul. Ale to si určite dospelí iba vymysleli, aby deti nechodili do jaskyne a nenašli ten poklad. Dospelí pracujú, nemajú na hľadanie pokladu čas, ale nám to nechcú dovoliť!“ Takto to videl i povedal Mišo a potom vzal zápalky a zapálil sviečky.
            Chlapci vošli cez otvor do tmavej chodby. Ovanul ich chlad a čerň sa na nich valila z každučkej strany. Dva plamienky nestačili na to, aby všetko osvietili. Ba chlapci, ako stále hlbšie a hlbšie schádzali do podzemia, si už poriadne nevideli ani pod nohy.
            „Nevrátime sa?“ opýtal sa nesmelo Jožko.
            „Pst! Ticho! Nepočuješ?“ namiesto odpovede si Mišo položil prst pred ústa.
            Jožko načúval, ba načúval aj slimáčik Krasko. Aj on chcel vedieť, čo počul Mišo, ale okrem kvapkajúcej vody tam bolo úplné ticho. 
            „Či si dobré a či zlé, daj nám pokoj! Keď nám dáš pokoj, odídeme preč,“ povedal odrazu Jožko bojazlivým hlasom.
            „Nebuď hlupák! Chceš odísť, keď už máme poklad skoro na dosah ruky? Ostaneme tu!“ povedal Mišo prísne. V tej chvíli osvietili jaskyňu dve veľké červené svetlá. Žiarili ako plamene veľkej vatry. Chlapci uvideli veľkú jaskynnú sieň plnú kvapľov, tiež podzemný prameň a ešte voľačo strašné. Pri prameni sedela veľká bronzová sova. Naozaj bola celá z kovu. Spustila svoje hu-hú a vyletela rovno na chlapcov. Ako mávala krídlami, znelo to, ako keby bilo sto zvonov naraz. Chlapcom z toho ihneď zaľahlo v ušiach. S krikom utekali naspäť, čo im sily stačili, ale na zemi bolo mazľavé blato, tak sa pošmykli a spadli. Od strachu takmer nedýchali, keď nad nimi bronzová sova zakrúžila a už-už to vyzeralo, že ich schmatne do svojich pazúrov.
            Mišo sa preľakol a stŕpol, ale Jožko ešte zdvihol pastiersku palicu a zakričal: „Sľubujeme, že ak nás necháš na pokoji, už sa sem nikdy nevrátime!“
            Sova zosadla na zem a opäť urobila svoje hlboké a ťahavé hu-hú.
            Chlapci rýchlo utekali von. Utekali tak rýchlo, že si Jožko ani nevšimol, kedy mu z vrecka vypadol slimáčik Krasko. 
 
            Mišo a Jožko vybehli z jaskyne a dnu ostali len slimáčik Krasko a bronzová sova.
            „Sova, sovička, prosím ťa, nič zlé mi neurob! Ja som tu nechcel ísť! Mňa tu priniesli vo vrecku,“ začal Krasko prosíkať. V tej chvíli mal veľmi malú dušičku a celý sa triasol.
            „Neboj sa, slimáčik, ja ti neublížim,“ prehovorila bronzová sova a jej hlas bol odrazu milý.
            „Ja som Krasko a som kamarát trpaslíka Jaskynkára. Poznáš ho? Tiež žije v jaskyni,“ pokúšal sa Krasko so sovou skamarátiť.  Veď už jej aj oči prestali svietiť načerveno a teraz z nich vychádzalo len mäkké biele svetlo, aby obaja na seba videli. Ba dokonca sa na Kraska aj usmiala.
            „Ktože by nepoznal trpaslíka Jaskynkára! Je to veľký kúzelník. Ja som sova Milada. Nie taká, ako iné, lebo vidíš, že som z bronzu. Práve trpaslík Jaskynkár ma takto začaroval, aby som mohla žiť večne a strážiť najväčší poklad sveta.“
            „Takže predsa je to pravda? Predsa je v tej jaskyni poklad?“ slimáčik Krasko až zahvízdal, ale potom sa zamyslel. „Ale načo ti je poklad?“
            „Vieš, čo sú najväčšie poklady na svete?“ opýtala sa sova Milada. Krasko chvíľu uvažoval, nuž sova Milada hovorila ďalej. „Najväčšími pokladmi sú zdravie a život. Jaskyňa je veľmi blízko pri dedine. Ak by do nej chodili deti, poľahky by si mohli ublížiť. Mohli by sa pokĺznuť na blate, polámať si ruky, nohy, alebo by ich mohli zasypať kamene, ktoré z času na čas spadnú zo stropu na zem. Preto ma trpaslík Jaskynkár takto začaroval a preto straším deti, aby tu nechodili.“
            „Aha... Teda takto je to!“ rozosmial sa slimáčik Krasko a rozosmiala sa aj sova Milada. A smiali sa, rozprávali, až dlho do noci.  Keď Krasko zaspával, tešil sa. Veď prežil dobrodružstvo a spoznal nevšednú sovu. Ba možno povedať, že sovu zázračnú. Myslel aj na Miša a Jožka.  Určite sa natoľko vystrašili, že už viac do jaskyne nepôjdu a možno aj prestanú zlostiť starého kostolníka. Potom už zažmúril oči a zaspal.
 
            Keď sa vyberieš na výlet do dediny Silická Brezová, uvidíš pri kostole vežu. Je to presne tá veža, v ktorej zvonili Mišo s Jožkom. Za dedinou je veľa jaskýň, ale najznámejšia je jaskyňa Milada. Nachádza sa asi kilometer za dedinou, ale už je zatvorená a nedá sa do nej dostať. Na okolí sú však krásne lesy a lúky. Tiež turistické trasy, na ktorých uvidíš veľa krásnej prírody. Oplatí sa tam ísť na výlet. A keď tam budeš, môžeš navštíviť pastiera, ktorý už síce ovce ani kravy nepasie, ale robí stále pastierske palice. Rád ti ich ukáže a porozpráva o nich. Veď si predsa v rozprávke čítal, že pastierska palica nie je ako hocijaká iná. Viac sa už dozvieš od pastiera. V jeho dome je aj rozprávková kancelária. Ale povedz rodičom, aby mu najskôr zatelefonovali a bol doma, keď tam prídeš.  
 
Kontakt na rozprávkovú kanceláriu:
 
Ľudovít Mezei
Silická Brezová 28, PSČ 049 11
 
Telefón: 058/79 01 816



Facebook